Súdne rozhodnutia

K PRENOSU NÁKLADOV NA ODPOČÚVANIE NA TELEFONICKÝCH OPERÁTOROV

§ 13 ods.2 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov

(Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 23/06 z 2. júna 2010)

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2010 v pléne zloţenom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 13 ods. 2 písm. j) a ustanovenia § 56 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov s čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, za účasti Národnej rady Slovenskej republiky ako účastníka konania a vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka, takto

rozhodol:

1. Ustanovenie § 13 ods. 2 písm. j) v časti „na náklady podniku“ v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 v časti „§ 13 ods. 2 písm. j) alebo“ zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Vo zvyšnej časti návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky nevyhovuje.

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bol 21. júla 2006 doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“ alebo „navrhovateľ“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), ktorým sa domáhal toho, aby ústavný súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že ustanovenie § 13 ods. 2 písm. j) a ustanovenie § 56 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZEK“ alebo „zákon č. 610/2003 Z. z.“) nie sú v súlade s čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“). Napadnuté ustanovenia ZEK obsahujú právne normy, na základe ktorých sú telefonickí operátori povinní niesť podstatnú časť nákladov na zabezpečenie zariadení na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky potrebných pre štát. Takáto povinnosť je podľa tvrdenia navrhovateľa nesúladná s ústavnou ochranou majetkovej sféry súkromných osôb.

2. Ústavný súd návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí 5. decembra 2006 a uznesením č. k. PL. ÚS 23/06-16 ho prijal na ďalšie konanie. Pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že konanie v zásade o zhodnom návrhu generálneho prokurátora bolo predtým zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu, a to uznesením č. k. PL. ÚS 30/03-52 z 27. januára 2004. Generálny prokurátor uvedeným späťvzatím reagoval na zrušenie pôvodného zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 195/2000 Z. z.“) aktuálnym zákonom skôr, než by tak zastavením konania z úradnej moci urobil sám ústavný súd.

3. Napadnuté ustanovenie § 13 ods. 2 písm. j) zákona č. 610/2003 Z. z. upravuje podmienku poskytovania sietí a služieb vo všeobecnom povolení, ktoré sa medzi inými týka povinnosti „zabezpečenia zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach pre orgán štátu alebo orgán činný v trestnom konaní a jeho pripojenie do siete na náklady podniku; ...“.

Nesplnenie povinnosti zakotvenej v citovanom ustanovení ZEK je podľa § 71 ods. 2 (ktoré bolo naposledy novelizované zákonom č. 56/2010 Z. z. a nadobudlo právoplatnosť 1. apríla 2010) sankcionované „Úrad uloţí pokutu do 10 % z obratu dosiahnutého za predchádzajúce účtovné obdobie, najviac však 40 000 000 Sk tomu, kto...

c) nesplnil niektorú z podmienok alebo niektoré podmienky všeobecného povolenia [(§ 13 ods. 2) ...].“

Podľa tiež napadnutého ustanovenia § 56 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z. „podnik, ktorý konal podľa § 13 ods. 2 písm. j) alebo § 59a ods. 6, je oprávnený vynaložené náklady na zabezpečenie zariadenia a jeho pripojenia na odpočúvanie a

zaznamenávanie prevádzky v sieťach zaradiť medzi daňové výdavky a vykonať odpisovanie hmotného investičného majetku“.

4. Rekapitulácia návrhu

Navrhovateľ namieta, že Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) sa dôsledne neriadila označenými ustanoveniami ústavy a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čím vytvorila prekážky brániace prevádzkovateľom verejných telekomunikačných sietí, poskytovateľom verejných telekomunikačných služieb a prevádzkovateľom ostatných telekomunikačných služieb pokojne užívať svoj majetok.

4.1 Námietka nesúladu § 13 ods. 2 písm. j) a § 56 ods. 2 ZEK s čl. 2 ods. 2 ústavy

Navrhovateľ poukázal predovšetkým na to, že zákonodarca je viazaný kritériami ústavnosti v rovnakej miere ako ostatné orgány verejnej moci v Slovenskej republike (čl. 2 ods. 2 ústavy). Pri uplatňovaní svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať zákon, pokiaľ ním neprekročí ústavou daný rámec (PL. ÚS 19/98). Zákonodarca však prijal zákon č. 610/2003 Z. z., ktorý obsahuje ustanovenie porušujúce čl. 20 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu. Zákonodarca teda podľa navrhovateľa schválením § 13 ods. 2 písm. j) a § 56 ods. 2 ZEK konal v nesúlade s čl. 2 ods. 2 ústavy.

4.2 Námietka nesúladu § 13 ods. 2 písm. j) a § 56 ods. 2 ZEK s čl. 13 ods. 4 ústavy

Navrhovateľ ďalej uviedol, že podmienky obmedzenia základných práv a slobôd určuje čl. 13 ústavy. Zákonodarca v nesúlade s čl. 13 ods. 4 ústavy schválil § 13 ods. 2 písm. j) ZEK bez toho, aby dbal na to, ţe podstatou a zmyslom ochrany priznanej čl. 20 ods. 4 ústavy je ochrana vlastníka. Zákonodarca pri schválení § 13 ods. 2 písm. j) ZEK dbal iba na protikladný záujem orgánov štátu, v ktorých prospech majú povinné subjekty poskytnúť zákonom ustanovené plnenie. Zákonodarca sa okrem toho pri určení povinnosti nedbajúcej na účel úpravy čl. 20 ods. 4 ústavy nezaoberal identifikáciou verejného záujmu a ustálením podmienok na vyčíslenie rozsahu, v ktorom sa vo verejnom záujme vlastníkom určí taká povinnosť podrobiť sa nútenému obmedzeniu práva pokojne uţívať svoj majetok, ktorou sa zabezpečí ochrana vlastníka pred neprimerane vysokými nákladmi spojenými s plnením povinnosti podľa § 13 ods. 2 písm. j) modifikovanej úľavou podľa § 56 ods. 2 ZEK. Zákonodarca tak podľa generálneho prokurátora pri schvaľovaní § 13 ods. 2 písm. j) a § 56 ods. 2 ZEK konal v nesúlade s čl. 13 ods. 4 ústavy.

4.3 Námietka nesúladu § 13 ods. 2 písm. j) a § 56 ods. 2 ZEK s čl. 20 ods. 4 ústavy

Podľa prvej a druhej vety čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Aj keď sa v čl. 20 ods. 1 ústavy výslovne neuvádza, že vlastník má právo pokojne užívať svoj majetok, podľa navrhovateľa podstatou a účelom ochrany priznanej touto ústavnou normou nevyhnutne musí byť vytvorenie právneho základu pre nerušené nakladanie s

vlastným majetkom zahŕňajúce rímskoprávne uti, frui, habere, disponere. Súčasťou pokojného uţívania svojho majetku je aj použitie majetku alebo jeho časti na splnenie povinností súvisiacich s dispozíciou majetkom. Subjekty povinnosti ustanovenej § 13 ods. 2 písm. j) ZEK majú vo verejnom záujme zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá predstavuje ich obmedzenie v práve pokojne užívať svoj majetok. Podnikom vo vzťahu k povinnosti uloženej § 13 ods. 2 písm. j) ZEK nemožno odoprieť právnu ochranu prostredníctvom práva vlastniť majetok priznanú čl. 20 ústavy, ako aj prostredníctvom práva pokojne užívať svoj majetok (čl. 1 dodatkového protokolu).

Predmetom úpravy § 13 ods. 2 písm. j) ZEK je zásah do práv vlastníka, ktoré podlieha ochrane podľa čl. 20 ods. 4 ústavy. Zásah nemá povahu vyvlastnenia, ale obmedzenia vlastníka podľa čl. 20 ods. 4 ústavy. Navrhovateľ argumentoval, že aj podľa právneho názoru ústavného súdu pri vyvlastnení dôjde k zmene osoby vlastníka, avšak pri obmedzení vlastníctva k zmene osoby vlastníka nedôjde. Dôjde len k zásahu do rozsahu oprávnení vyplývajúcich z obsahu ústavou zaručeného práva vlastniť majetok (II. ÚS 8/97). Nútené obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré je predmetom úpravy čl. 20 ods. 4 ústavy, sa spája so zásahom do vlastníckych práv proti vôli vlastníka. Taký zásah predstavuje aj povinnosť ustanovená podľa § 13 ods. 2 písm. j) ZEK.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že ústava v čl. 20 ods. 4 taxatívne určuje kritériá pre zásah do vlastníckych práv. Určené kritériá sú štyri a sú ustanovené kumulatívne. Všetky sa musia splniť naraz, aby obmedzenie vlastníckych práv bolo v súlade s čl. 20 ods. 4 ústavy. Zásah do vlastníctva je možný iba v nevyhnutnej miere, ak je vo verejnom záujme, musí sa uskutočniť na základe zákona a za primeranú náhradu. Ak sa jedna z týchto podmienok nesplní, zásah do vlastníctva nemožno označiť za také vyvlastnenie alebo obmedzenie vlastníckych práv, ktoré je v súlade s ústavou.

Prvá ústavou určená podmienka „nevyhnutnej miery“ vyžaduje, aby zásah do vlastníctva nebol väčší (nemal väčší rozsah), než je nevyhnutné. Zároveň vyžaduje, aby netrval dlhšie, než je nevyhnutné. Táto podmienka neslúži na ochranu subjektu, ktorého záujmy sa dostanú do nesúladu so záujmom vlastníka. Povinnosť osoby chránenej podľa čl. 20 ods. 4 ústavy nemožno rozšíriť tak, aby sa zabezpečila „nevyhnutná miera“ záujmov osoby, ktorá stojí proti vlastníkovi. V okolnostiach prípadu rozsah „nevyhnutnej miery“ núteného obmedzenia podnikov podliehajúcich povinnosti podľa § 13 ods. 2 písm. j) ZEK nemožno vymedziť podľa záujmov policajných orgánov Slovenskej informačnej služby, Vojenského spravodajstva a ďalších orgánov štátu, ktorých právneho postavenia sa dotýka § 13 ods. 2 písm. j) ZEK. Povinnosť znášať náklady odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačnej prevádzky podľa § 13 ods. 2 písm. j) ZEK nesmie vo väčšej ako nevyhnutnej miere obmedziť vlastníka v jeho práve pokojne užívať majetok, ktorého užívanie sa obmedzuje určením zákonnej povinnosti.

Zákon č. 610/2003 Z. z. dbá na ochranu vlastníkov pred ich závažnejším obmedzením na svoje náklady vykonať zákonom určenú činnosť (§ 67 ods. 4 druhá veta), ale bez obmedzení ustanovil povinnosť „na vlastné náklady“ zabezpečiť zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach. Podľa tejto úpravy je to výlučne podnik, kto znáša všetky náklady. Zákon neobmedzuje výšku nákladov ani v náznaku, ktorý by poskytol vlastníkovi ochranu aspoň pred celkom neprimeranými požiadavkami oprávnených orgánov štátu. Prenesenie pomerne

značných nákladov na zabezpečenie zariadení na zaznamenávanie a odpočúvanie prevádzky v sieťach, aj neskôr nevyhnutných nákladov na ich upgradáciu, ktoré treba cyklicky vynakladať, na podnik má podľa navrhovateľa za následok, ţe ustanovenie povinnosti podľa § 13 ods. 2 písm. j) ZEK nerešpektuje prvú podmienku obmedzenia práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 4 ústavy – obmedzujúce ustanovenie § 13 ods. 2 písm. j) ZEK zaťažuje povinné osoby viac, než iba v nevyhnutnej miere.

Druhou podmienkou, ako to uvádza generálny prokurátor, ktorá sa musí splniť, aby obmedzenie práv vlastníka bolo v súlade s čl. 20 ods. 4 ústavy, je podmienka verejného záujmu. „Pojem verejného záujmu je právne vymedziteľný len vo vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode. Ak účel zamýšľaný obmedzením práva vlastniť majetok nie je možné dosiahnuť prostriedkami, ktoré zasahujú miernejšie do ústavou chráneného vlastníckeho práva, a ak verejný záujem je nadradený a objektivizovaný voči záujmom vlastníka, podmienku verejného záujmu možno pokladať za splnenú“ (PL. ÚS 33/95). Podmienka „verejného záujmu“ podľa čl. 20 ods. 4 ústavy nie je formálna podmienka. To znamená, že nestačí uviesť ľubovoľný dôvod, ktorý sa pomenuje slovami „verejný záujem“, aby zákon bol v súlade s čl. 20 ods. 4 ústavy. Podmienka verejného záujmu musí mať obsah, ktorý slúži na dosiahnutie cieľa ustanoveného ústavou. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa sa záujem verejnosti musí nadradiť nad záujem vlastníka, aby bolo možné prijať zákon „vo verejnom záujme“ zasahujúci do sféry chráneného záujmu vlastníka. Táto podmienka sa vzťahuje výlučne na verejný záujem opodstatňujúci zásah do právneho postavenia vlastníka. Na druhej strane výslovná identifikácia „verejného záujmu“, kvôli ktorému sa prijíma zákonné obmedzenie vlastníka, sa vo fáze tvorby práva nevyžaduje. Stačí jeho následná identifikácia v prípade pochybnosti o jeho existencii, pričom verejný záujem nemusí identifikovať iba zákonodarca, ale môže ho konštatovať aj ústavný súd bez súčinnosti zákonodarcu. Podľa právneho názoru ústavného súdu: „V citovanom ustanovení, resp. ani v inom ustanovení síce citovaný zákon nevyjadril takýto verejný záujem, avšak existenciu záujmu, ktorý možno považovať za verejný na vykonávaní opatrení zamedzujúcich drobenie poľnohospodárskych a lesných pozemkov v Slovenskej republike, možno odvodiť z cieľov a celkového zmyslu a podstaty zákona č. 180/1995 Z. z.“ (PL. ÚS 36/95). Tomuto názoru neskôr dal súd zovšeobecňujúcu formuláciu: „Nie je však nutné, aby záujmy, ktoré sú obsahom zákona, boli explicitne vyhlásené týmto zákonom za verejné záujmy, ale aby takýto záujem bolo možné odvodiť z cieľov a celkového zmyslu a podstaty zákona“ (PL.ÚS 26/00).

V zákone č. 610/2003 Z. z. sa podmienka verejného záujmu výslovne uvádza. Podľa jeho § 69 ods. 1 podnik, ktorý poskytuje verejnú sieť, je vo verejnom záujme a v nevyhnutnom rozsahu oprávnený zriaďovať a prevádzkovať verejné siete a stavať ich vedenia na cudzej nehnuteľnosti, vstupovať v súvislosti so zriaďovaním, prevádzkovaním, opravami a údržbou vedení na cudziu nehnuteľnosť, vykonávať nevyhnutné úpravy pôdy a jej porastu, najmä odstraňovať a okliesňovať stromy a iné porasty ohrozujúce bezpečnosť a spoľahlivosť vedenia, ak to po predchádzajúcej výzve neurobil vlastník alebo užívateľ pozemku. Takto formulovaná podmienka verejného záujmu nie je relevantná na interpretáciu a aplikáciu § 13 ods. 2 písm. j) ZEK.

Podľa navrhovateľa podmienka verejného záujmu na schválenie obmedzujúceho ustanovenia § 13 ods. 2 písm. j) ZEK sa mala zvlášť úzkostlivo skúmať s prihliadnutím na predchádzajúce konanie pred ústavným súdom vo veci sp. zn. PL. ÚS 30/03, ktoré bolo zastavené. Namiesto toho, aby sa verejný záujem identifikoval a riadne odôvodnil, vláda Slovenskej republiky predložila zákonodarcovi vládny návrh zákona o elektronických komunikáciách (tlač 394, č. ÚV-8128/2003), v ktorom úplne ignorovala fakt, že o ústavnosť uloženia povinnosti „na vlastné náklady zabezpečiť odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky“ vznikol spor, ktorý je predmetom konania pred súdom vo veci sp. zn. PL. ÚS 30/03 (Dôvodová správa k vládnemu návrhu zákona o elektronických komunikáciách, B. Osobitná časť, K § 13, s. 15-16). Zákonodarca, ktorý mal možnosť napraviť tento nedostatok vládneho návrhu zákona, svoju možnosť pri rozhodovaní v pléne nevyužil. Keďže verejný záujem na schválení § 13 ods. 2 písm. j) ZEK nebol explicitne identifikovaný, otázkou jeho existencie sa treba zaoberať v konaní pred ústavným súdom na základe tohto návrhu.

V demokratickom právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy) nemožno každý záujem štátu stotožniť s verejným záujmom. Za splnenie podmienky verejného záujmu v prípade povinnosti ustanovenej § 13 ods. 2 písm. j) ZEK možno najskôr označiť bezpečnosť štátu, záujem na predchádzaní trestnej činnosti ohrozujúcej obranu štátu a základné práva a slobody iných. V súvislosti s takto vymedzeným verejným záujmom treba podľa generálneho prokurátora zdôrazniť, ţe ochrana bezpečnosti štátu nie je príčinou na obmedzenia ktoréhokoľvek základného práva alebo slobody. Ústava výslovne určuje tento záujem ako dôvod obmedzenia základného práva podľa čl. 23 ods. 3, čl. 26 ods. 4, čl. 28 ods. 2, čl. 29 ods. 3 a čl. 37 ods. 3. Ústava neumožňuje obmedziť vlastnícke právo v záujme bezpečnosti štátu. Za ďalší potenciálne legitimizujúci dôvod obmedzenia základného práva možno označiť záujem na zachovaní verejného poriadku. Ten sa uvádza v ústave v početnejšom množstve ustanovení, a to v čl. 21 ods. 3, čl. 23 ods. 3, čl. 24 ods. 3, čl. 26 ods. 4, čl. 28 ods. 2, čl. 29 ods. 3 a čl. 37 ods. 3, ale opäť nejde o dôvod legitimizujúci obmedzenie práva vlastniť majetok. Zhodné platí aj o prípadnom obmedzení pre účely ohrozenia zvrchovanosti a územnej celistvosti Slovenskej republiky, kvôli ktorému možno obmedziť práva priznané v čl. 34 ústavy.

Podľa navrhovateľa vyvstáva otázka, či základné práva a slobody priznané ústavou v záujme bezpečnosti štátu nie je možné obmedziť aj vtedy, keď ústava výslovne neuvádza tento záujem ako príčinu obmedzenia základného práva alebo slobody. Súčasťou právneho poriadku je aj úprava osobitného režimu nakladania so základnými právami a slobodami zo strany štátu. Ústava v čl. 51 ods. 2 s účinnosťou od 1. júla 2001 umožnila zavedenie obmedzení základných práv a slobôd v štyroch prípadoch: v čase vojny, v čase vojnového stavu, v čase výnimočného stavu a v čase núdzového stavu. Ústava určila silu prameňa práva, ktorým obmedzenia možno zaviesť. Obmedzenia možno určiť jedine ústavným zákonom. Zákonodarca 11. apríla 2002 schválil ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon č. 227/2002 Z. z.“). Tento zákon neskôr novelizoval ústavným zákonom č. 113/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu

a núdzového stavu (ďalej len „ústavný zákon č. 113/2004 Z. z.“) bez dopadu na otázku obmedzenia práv vlastníka. Ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. pre účely bezpečnosti štátu umožnil obmedzenie výkonu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v čase vojny [čl. 2 ods. 3 písm. c)], v čase vojnového stavu [čl. 3 ods. 3 písm. c)], v čase výnimočného stavu [čl. 4 ods. 4 písm. c)] a v čase núdzového stavu [čl. 5 ods. 3 písm. c)], ako aj obmedzenie výkonu vlastníckeho práva k hnuteľným veciam v čase vojny [čl. 2 ods. 3 písm. d)], v čase vojnového stavu [čl. 3 ods. 3 písm. d)], v čase výnimočného stavu [čl. 4 ods. 4 písm. d)], aj v čase núdzového stavu [čl. 5 ods. 3 písm. d)].

S prihliadnutím na existenciu ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. v znení ústavného zákona č. 113/2004 Z. z. podľa generálneho prokurátora nie je právny dôvod na uprednostnenie takého výkladu ústavy, ktorým by sa umožnilo obmedzovanie základných práv a slobôd aj z dôvodov, ktoré ústava výslovne neuvádza medzi dôvodmi na obmedzenie konkrétneho základného práva alebo slobody. Keďže k režimu ochrany článkom 20 ústavy nepatrí obmedziteľnosť práva vlastniť majetok z dôvodu obrany štátu, bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, podmienku verejného záujmu podľa čl. 20 ods. 4 ústavy nemožno pokladať za splnenú z príčin, ktoré sa týkajú obrany štátu, bezpečnosti štátu alebo akéhokoľvek iného podobného dôvodu.

Okrem toho v súvislosti s obmedzovaním základného práva z dôvodu bezpečnosti štátu, ochrany verejného poriadku alebo kvôli ohrozeniu zvrchovanosti a územnej celistvosti nemožno podľa navrhovateľa prehliadnuť podmienku nevyhnutnosti obmedzujúceho opatrenia v demokratickej spoločnosti, ktoré sa v ústave často ustanovuje ako podmienka vymedzujúca zohľadnenie konkurujúceho záujmu legitimizujúceho obmedzenie základného práva alebo slobody z výslovne určeného dôvodu. Zákonom neobmedzené a podľa zákona nekontrolovateľné rozširovanie zariadení slúžiacich na odpočúvanie osôb mocenskými zložkami štátu môže mať za následok prekročenie deliacej čiary medzi demokratickým štátom a policajným štátom, môže sa stať technologickým základom pre nedemokratické metódy uplatňovania verejnej moci mocenskými zložkami štátu. Ani v záujme demokratického vývoja štátu nie je nevyhnutné nad rámec výslovnej ústavnej úpravy zaviesť také obmedzenie práva vlastniť majetok, pri ktorom sa súkromné osoby zaťažia povinnosťou na svoje náklady zabezpečiť zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky orgánmi štátu.

Treťou podmienkou čl. 20 ods. 4 ústavy je podmienka „na základe zákona“, ktorá je v prípade úpravy v § 13 ods. 2 písm. j) a § 56 ods. 2 ZEK splnená. Štvrtou podmienkou čl. 20 ods. 4 ústavy je podmienka „primeranej náhrady“ za zákonom určené, teda nútené, obmedzenie vlastníckeho práva. „Vyvlastnenie, rovnako ako nútené obmedzenie vlastníckeho práva je podľa ústavy moţné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Ústavné predpoklady vyvlastnenia nespočívajú len v povinnosti zákonom upraviť nevyhnutnú mieru a verejný záujem tohto zásahu do vlastníckeho práva, ale aj povinnosti poskytnúť zaň primeranú náhradu (čl. 20 ods. 4)“ (PL. ÚS 37/95). Účelom poskytnutia „primeranej náhrady“ je vyváženie ujmy zapríčinenej zásahom štátu do vlastníckych práv. Za pokus o splnenie štvrtej podmienky určenej na ochranu práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 4 ústavy možno označiť úpravu § 56 ZEK. Právo priznané §

56 ods. 2 ZEK je predmetom ďalšej úpravy zákonom č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z. z.“). Podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. „Pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva z výsledku hospodárenia.“ Podľa § 17 ods. 2 detto: „výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške.“ Podľa § 22 ods. 1 detto: „Odpisovaním sa na účely tohto zákona rozumie postupné zahrnovanie odpisov z hmotného majetku a nehmotného majetku do daňových výdavkov, ktorý je účtovaný alebo evidovaný podľa § 6 ods. 11 a je používaný na zabezpečenie zdaniteľných príjmov. Postup pri odpisovaní hmotného majetku je určený v § 26 až § 28 a nehmotného majetku v odseku 8, ak nejde o hmotný majetok a nehmotný majetok vylúčený z odpisovania podľa § 23.“ Ustanovením § 56 ods. 2 ZEK sa sťažovateľovi poskytuje istá kompenzácia vo forme práva „vynaložené náklady na zabezpečenie zariadenia a jeho pripojenia na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach zaradiť medzi daňové výdavky a vykonať odpisovanie hmotného investičného majetku“. Toto právo sťažovateľ môže uplatniť podľa zákona č. 595/2003 Z. z. v rozsahu relevantných noriem. Navyše treba zdôrazniť, ţe právo zahrnúť svoje náklady medzi daňové výdavky a vykonať odpisovanie hmotného investičného majetku prislúcha všetkým podnikateľom. Charakterizuje ho však časový odstup medzi vznikom nákladov a ich zaradením do daňových nákladov, rovnako ako medzi okamihom nadobudnutia hmotného investičného majetku a jeho úplným odpísaním. Práve v tomto prípade trvá časový odstup aj niekoľko rokov. Z tohto dôvodu podľa generálneho prokurátora úprava § 56 ods. 2 ZEK neslúži na splnenie podmienky „primeranej náhrady“, a preto aj toto ustanovenie v spojení s § 13 ods. 2 písm. j) ZEK má povahu právnej normy odporujúcej čl. 20 ods. 4 ústavy.

4.4 Námietka nesúladu § 13 ods. 2 písm. j) a § 56 ods. 2 ZEK s čl. 1 dodatkového protokolu

Námietka nesúladu § 13 ods. 2 písm. j) a § 56 ods. 2 ZEK s čl. 20 ods. 4 ústavy a námietka nesúladu týchto noriem zákona s podmienkami ochrany práva pokojne užívať svoj majetok priznaného čl. 1 dodatkového protokolu podľa navrhovateľa navzájom veľmi úzko súvisia. Na rozdiel od hodnotenia námietky o nesúlade ustanovení ZEK s čl. 20 ods. 4 ústavy, kde pri absencii predchádzajúcich rozhodnutí súdu v podobných veciach treba hľadať originálnu argumentáciu pre rozhodnutie o súlade s ústavou, pre hodnotenie opodstatnenosti uplatnenej námietky nesúladu zákona s čl. 1 dodatkového protokolu má zásadný význam preskúmanie súladu právneho režimu vytvoreného § 13 ods. 2 písm. j) a § 56 ods. 2 ZEK s interpretáciou a aplikáciou čl. 1 dodatkového protokolu v početných predchádzajúcich veciach, v ktorých Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) formuloval podmienky ochrany práva pokojne užívať svoj majetok, ktoré sú vždy rozhodujúce. „Ústavný súd v tejto časti návrhu navrhovateľa nevyhovel, keďže dodatkový protokol neustanovuje jeho zmluvným stranám povinnosť určenia (stanovenia) finančných náhrad či

nákladov vznikajúcich v súvislosti s uplatňovaním zákona o využívaní majetku vo všeobecnom záujme“ (PL. ÚS 17/00). Ústavný súd v tejto časti argumentácie nepriznal význam judikatúre ESĽP. Napriek tomu citovaný právny názor nemožno generalizovať. „Dohovor ako medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách podlieha výkladovým pravidlám medzinárodného práva (čl. 31 až čl. 33 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969), a nie výkladovým pravidlám vnútroštátneho práva (PL. ÚS 5/93). Aj ESĽP, ktorý má výlučnú právomoc na všetky otázky výkladu a aplikácie dohovoru a jeho protokolov (čl. 32 dohovoru), uviedol, ž-Adsani v. United Kingdom, sťažnosť č. 35763/97, rozsudok z 21. novembra 2001). Ústavný súd sa preto pri posudzovaní predmetu konania opieral nielen o samotné znenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj o judikatúru, v ktorej ESĽP podal jeho výklad alebo ho aplikoval v prípadoch, ktoré sú z hľadiska napadnutého ustanovenia relevantné (PL. ÚS 25/01). Aj právo pokojne užívať svoj majetok v súlade s týmto právnym názorom podlieha interpretácii a aplikácii čl. 1 dodatkového protokolu.

Európsky súd pre ľudské práva, ako to uviedol generálny prokurátor, vo svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že čl. 1 dodatkového protokolu obsahuje tri rozdielne pravidlá. Prvé pravidlo, ktoré má všeobecnú povahu, vyhlasuje zásadu pokojného užívania majetku; je ustanovené v prvej vete prvého odseku. Druhé pravidlo zahŕňa pozbavenie majetku a podlieha určitým podmienkam; nachádza sa v druhej vete toho istého odseku. Tretie pravidlo uznáva okrem iného právo štátov na kontrolu užívania majetku v súlade so všeobecným záujmom prijímaním takých zákonov, ktoré považujú za nevyhnutné na určitý účel; je obsiahnuté v druhom odseku. Súd musí určiť, či posledné dve pravidlá sú aplikovateľné predtým, ako posúdi, či bolo prvé pravidlo dodržané (Sporrong and Lönnroth v. Sweden, sťažnosť č. 7151/75; 7152/75, rozsudok z 23. septembra 1982, § 61).

Právo pokojne užívať svoj majetok zaručuje ochranu vlastníka pred vonkajšími zásahmi. Ochrana podľa čl. 1 dodatkového protokolu sa priznáva iba takým zásahom do práv vlastníka, ktoré sú oprávnené. Ak dôjde k zásahu, ktorý nie je oprávnený, dôsledkom je porušenie čl. 1 dodatkového protokolu. Jednou z foriem ochrany vlastníka je jeho ochrana pred vyvlastnením. V § 13 ods. 2 písm. j) ZEK sa výslovne nepoužíva slovo „vyvlastnenie“. Pre účely čl. 1 dodatkového protokolu pojem „vyvlastnenie“ nezahŕňa iba formálne vyvlastnenie, ale aj opatrenia, ktoré možno označiť za vyvlastnenie de facto (Fredin v. Sweden (No. 1), sťažnosť č. 12033/86, rozsudok z 18. februára 1991, § 42). V prípade, kde sa výslovne nepouţije slovo „vyvlastnenie“ na vykonanie zásahu do právneho postavenia vlastníka, súd posudzuje situáciu, na ktorú sa sťažovateľ sťažuje (Sporrong and Lönnroth, § 63). Účelom dohovoru je zaručovať práva, ktoré sú praktické a účinné ako protiklad k „teoretickým“ alebo „iluzórnym“ právam (Papamichalopoulos and others v. Greece, sťažnosť č. 14556/89, rozsudok z 24. júna 1993, § 42). Porušenie čl. 1 dodatkového protokolu nemusí nastať iba odňatím majetku. Aj obmedzovanie vlastníka, ktoré má určitú kvalitu, môže znamenať nelegitímny zásah. „Obmedzenie sťažovateľovho práva zrušiť nájomnú zmluvu (tenanťs lease) zakladá kontrolu užívania majetku v zmysle odseku 2 článku 1 dodatkového protokolu“ (Velosa Barreto v. Portugal, sťažnosť č.

18072/91, rozsudok z 21. novembra 1995, § 35). Vyvlastnením môţe byť aj pozbavenie dispozičného práva s majetkom (Mellacher and others v. Austria, sťažnosť č. 10522/83; 11011/84; 11070/84, rozsudok z 19. decembra 1989, § 44)

V čl. 1 dodatkového protokolu sa výslovne uvádza pojem „zbaviť majetku“. Európsky súd pre ľudské práva toto ustanovenie interpretoval extenzívne tak, aby sa ochrana podľa čl. 1 dodatkového protokolu vzťahovala nielen na vyvlastnenie majetku, ale aj na obmedzenie vlastníckych práv. Právne účinky obmedzenia vlastníckych práv môžu nastať aj vtedy, keď sa vlastníkovi uloží, aby vyvlastnenou vecou sám nakladal ustanoveným spôsobom v prospech tretej osoby. Povinnosť „zabezpečiť na vlastné náklady“ ustanovená § 13 ods. 2 písm. j) ZEK znamená, že vlastník peňazí vynaloží svoje finančné prostriedky sám. O tom, že ich použije na zákonom určený účel–odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach–sa však nerozhodne dobrovoľne. Bez ohľadu na svoj zámer a predstavu o tom, ako by peniaze mohol a chcel vynaložiť, ich musí použiť spôsobom, ktorý určil zákon, a v prospech osoby, ktorú určil zákon. Úprava § 13 ods. 2 písm. j) ZEK má podľa navrhovateľa právny účinok, ktorým je pozbavenie vlastníka časti jeho majetku v zmysle druhej vety prvého odseku čl. 1 dodatkového protokolu. „Náklady podniku“, ktoré povinná osoba musí vynaložiť, aby splnila zákonom určenú povinnosť „zabezpečiť zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach“ a ktoré musí vynaložiť na splnenie ďalšej zákonom ustanovenej povinnosti „zabezpečiť pripojenie zariadenia“, majú povahu zásahu do práva pokojne užívať svoj majetok. „Na náklady podniku“ je formulácia predstavujúca podiel na majetku, časť majetku, ktorú povinná osoba nemôže použiť podľa svojho uváženia, ale musí ju vynaložiť jedine na zákonodarcom určený účel, v prospech orgánov štátu.

Okrem toho ZEK v rozsahu ustanovenia § 13 ods. 2 písm. j) a v spojení s týmto ustanovením aj § 56 ods. 2 nie je v súlade s radom ďalších podmienok uplatňovaných pre účely ochrany práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Pri skúmaní splnenia podmienok ochrany priznanej čl. 1 dodatkového protokolu podľa zaužívanej judikatúry ESĽP ako prvý prichádza do úvahy test na splnenie podmienky „verejného záujmu“. V prípade povinnosti určenej § 13 ods. 2 písm. j) ZEK užívateľom výsledku „odpočúvania a zaznamenávania prevádzky v sieťach“ sú mocenské organizácie štátu, pričom bežné právnické osoby a fyzické osoby nemajú priamy podiel na využití technologických zariadení, ktoré sa zabezpečujú na „vlastné náklady“ povinných súkromných osôb pre potreby oprávnených štátnych inštitúcií. Európsky súd pre ľudské práva uplatňuje podmienku verejného záujmu tak, že odňatie vlastníctva na účely legitímnej sociálnej, ekonomickej alebo inej politiky môže byť vo verejnom záujme dokonca aj vtedy, ak širšia spoločnosť priamo nevyužíva odňatý majetok (James and others v. United Kingdom, sťažnosť č. 8793/79, rozsudok z 21. februára 1986, § 45).

Európsky súd pre ľudské práva pre splnenie podmienky verejného záujmu nevyžaduje iba preukázanie legitímneho účelu odňatia vlastníctva. Splnenie podmienky sa spája aj so zistením rozumnej miery proporcionality medzi použitými prostriedkami a zamýšľaným zámerom („a reasonable relationship of proportionality between the means employed and the aim sought to be realised“–James and others v. UK, § 50). Táto požiadavka bola vo veci Sporrong and Lönnroth pomenovaná ako „spravodlivá rovnováha“, ktorá sa musí nastoliť medzi potrebami všeobecného záujmu

spoločnosti a požiadavkou ochrany základných práv jednotlivca (§ 69) (mutatis mutandis „Belgian Linguistic“ case, Series A no. 6, p. 32, par. 5). Hľadanie spravodlivej rovnováhy je obsiahnuté v celom dohovore, a takisto sa odráţa v štruktúre článku 1 dodatkového protokolu (Sporrong and Lönnroth, § 69). Nastolenie spravodlivej rovnováhy závisí od mnohých faktorov a správania vlastníka majetku vrátane stupňa zavinenia alebo starostlivosti, ktorú preukázal (Agosi v. United Kingdom, sťaţnosť č. 9118/80, rozsudok z 24. októbra 1986, § 54). V prípade úpravy podľa § 13 ods. 2 písm. j) ZEK nejde o sankčné ustanovenie postihujúce vlastníka za jeho protiprávne správanie ani o zásah, ktorý by mal povahu dane či poplatku. Správanie vlastníka predchádzajúce plneniu povinnosti ustanovenej § 13 ods. 2 písm. j) ZEK je právne celkom bezvýznamné. Naopak, nesplnenie tejto povinnosti sa spája so sankciou zákona, podľa ktorého: „Úrad uloží pokutu do 10 000 000 Sk (40 000 000 Sk podľa platnej právnej úpravy, pozn.) alebo ich ekvivalent v eurách tomu, kto nesplnil niektoré z podmienok alebo niektoré podmienky všeobecného povolenia (§ 13 ods. 2),“ – § 71 ods. 2 písm. e) ZEK. Rozumná miera proporcionality medzi použitými prostriedkami a zamýšľaným zámerom v takto koncipovanej úprave absentuje z hľadiska ochrany práva pokojne užívať svoj majetok.

Podmienka poskytnutia „primeranej náhrady“ za odňatie vlastníctva alebo jeho obmedzenie je aj súčasťou ochrany, ktorá sa priznáva podľa dodatkového protokolu. Odňatie predmetu vlastníctva vlastníkovi vo verejnom záujme sa neuskutočňuje bezodplatne. Európsky súd pre ľudské práva to uviedol vo viacerých právnych názoroch: „Odňatie vlastníctva vo verejnom záujme bez vyplatenia odškodného moţno pokladať za ospravedlniteľné len vo výnimočných prípadoch“ (James and others, § 54). „Podmienky odškodnenia sú podstatné pre úvahu, či namietnutá úprava rešpektuje spravodlivú rovnováhu medzi záujmami, ktoré sú v hre, a najmä či sťaţovateľ nezaťažuje neprimerane veľkým bremenom“ (Sporrong and Lönnroth, § 69 a 73) (James and others, § 54). Podľa ustálenej judikatúry ESĽP k čl. 1 dodatkového protokolu spravodlivú rovnováhu nemožno identifikovať tam, kde dotknutá osoba musí znášať individuálnu a nadmernú záťaž („an individual and excessive burden“–Sporrong and Lönnroth, § 73). Vyvlastňovaný vlastník má právo na kompenzáciu v peniazoch, ktorá mu môže napomôcť pri zadovažovaní inej veci porovnateľnej s odňatou vecou, aj keď sa vlastníkovi nepredpisuje spôsob využitia kompenzácie, ktorú dostal. „Podmienky odškodnenia sú materiálne pre ustanovenie, či sporná právna úprava rešpektuje spravodlivú rovnováhu medzi rozdielnymi záujmami, o ktoré ide, najmä či neukladá neprimeranú záťaž na ames and Others, § 54)“. Európsky súd pre ľudské práva neprehliadol, ţe podľa právnych poriadkov členských štátov „odňatie majetku vo verejnom záujme bez vyplatenia odškodného moţno označiť za ospravedlniteľné len za výnimočných okolností“ (James and others, § 54). V systéme právneho poriadku Slovenskej republiky je však takáto úvaha podľa generálneho prokurátora právne bezvýznamná, pretože v zmysle čl. 20 ods. 4 ústavy sa či už vyvlastnenie, alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva musí udiať pri súčasnom poskytnutí primeranej náhrady. Ustanovením § 56 ods. 2 nadväzujúcim na úpravu § 13 ods. 2 písm. j) ZEK sa nenastolila spravodlivá rovnováha medzi záujmom orgánov

štátu na zabezpečení technológií na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach a ochranou práva pokojne užívať svoj majetok. Osoby podliehajúce povinnosti podľa § 13 ods. 2 písm. j) aj po uplatnení práv podľa § 56 ods. 2 ZEK v spojení s relevantnými normami zákona č. 595/2003 Z. z. budú znášať neprimeranú záťaž, lebo povinné osoby odpisovaním získajú späť relatívne malú časť vlastných nákladov a aj tá sa im v plnom rozsahu vráti až po uplynutí štyroch rokov vymedzených zákonom č. 595/2003 Z. z. na dobu odpisovania.

5. Rekapitulácia vyjadrení účastníkov konania

Vláda reprezentovaná Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo spravodlivosti“) navrhla, aby ústavný súd návrhu nevyhovel. Podľa stanoviska ministerstva spravodlivosti niet pochybnosti o tom, ţe povinnosti vlastníkov ustanovené v § 13 ods. 2 písm. j) ZEK predstavujú zásah do vlastníckeho práva vo forme jeho obmedzenia. Navrhovateľ však vo svojom podnete nevzal do úvahy skutočnosť, že nejde o všeobecnú povinnosť vlastníkov, ale o povinnosť spojenú s osobitným predmetom vlastníckeho práva, ktorým je elektronická sieť. Nie je ničím výnimočným, ţe zákonodarca zohľadňuje osobitosti jednotlivých predmetov vlastníckeho práva a uplatňuje na ne ústavný režim vychádzajúci z ústavnej povinnosti ustanovenej v čl. 20 ods. 3 ústavy–„vlastníctvo zaväzuje“, ktorá reflektuje na sociálnu funkciu vlastníctva. Pod sociálnou funkciou vlastníctva treba predovšetkým rozumieť využívanie určitých predmetov vlastníctva nielen v súkromnom záujme vlastníka, ale aj vo všeobecnom záujme.

5.1 Generálny prokurátor namietal, že zákonodarca nesplnil dve ústavné podmienky pri obmedzení vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy, a to verejný záujem a primeranú náhradu. Nenaplnenie verejného záujmu odôvodnil tým, že ústava priamo nedefinuje napríklad „bezpečnosť štátu“ ako obsahovú náležitosť tohto pojmu, a tiež tým, že ZEK v § 69 ods. 1 definoval verejný záujem. Obidve tieto interpretácie majú podľa ministerstva spravodlivosti nedostatky. Absencia ústavnej definície obsahu pojmu „verejného záujmu“ neznamená podľa vlády automatické vylúčenie z tohto pojmu „bezpečnosť štátu“. Argumentácia, že ak by chcel ústavodarca zakotviť bezpečnosť štátu ako ústavný dôvod obmedzenia vlastníckeho práva, tak by ho výslovne uviedol v čl. 20 ods. 4 ústavy, nie je presvedčivá. V zásade pojem „verejný záujem“ je vo vzťahu k pojmu „bezpečnosť štátu“ pojmom širším, a nie naopak, ako tvrdí navrhovateľ. Práve argumenty per analogiam, ktoré navrhovateľ používa, sú toho najlepším dôkazom, pretože ide o zásah do práv chránených ústavou viac ako je to v prípade vlastníckeho práva. Bezpečnosť štátu je obsiahnutá v ústavnom pojme verejného záujmu ako záujmu, ktorý je nadriadený súkromnému záujmu, pretože opačný výklad by znamenal spochybnenie zmyslu a významu samotného štátu.

5.2 Druhý argument opierajúci sa o znenie § 69 ods. 1 ZEK len zvýrazňuje osobitný charakter predmetu vlastníckeho práva a hovorí o právach jeho vlastníka, čím, samozrejme, automaticky nevylučuje zákonné zakotvenie povinností pre tohto vlastníka. Podľa ministerstva spravodlivosti je to práve naopak. Ďalej navrhovateľ namietal absenciu primeranej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva. Tu treba zdôrazniť (a generálny prokurátor to tiež pripúšťa), že k obmedzeniu vlastníckeho práva nedošlo bez náhrady. V rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 37/95 ústavný súd uviedol, že „ochrana vlastníckeho práva nezahrňuje aj právo na získanie majetku, preto výška

náhrady za vyvlastnenie môže byť aj nižšia ako trhová cena (hodnota) veci“. Navyše, „primeraná náhrada“ za vyvlastnenie je spravidla vyššia ako náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva (DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. HEURÉKA, 2004, s. 155). Je nepochybne vecou diskusie, či „istá kompenzácia“ priznaná vlastníkovi v ZEK je primeranou náhradou, alebo nie. Automaticky to však neznamená, že táto náhrada by bola neprimeranou v zmysle čl. 20 ods. 4 ústavy. Opäť je potrebné posúdiť osobitný charakter veci a na misku váh dať aj osobitné výhody (aj zákonné), ktoré vlastník veci má práve vzhľadom na predmet vlastníctva.

5.3 Podľa názoru ministerstva spravodlivosti nejasné sú argumenty navrhovateľa vo vzťahu k porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu. Európsky súd pre ľudské práva nikdy nevylúčil bezpečnosť štátu ako legitímny dôvod zásahu do vlastníckeho práva. Naopak, z jeho súdnych precedensov je skôr zrejmý príklon k voľnej úvahe štátu pri určovaní obsahu pojmu verejného záujmu. Podobne nie je v súvislosti s čl. 1 dodatkového protokolu jasné ani záverečné tvrdenie navrhovateľa, ţe „osoby podliehajúce povinnosti podľa § 13 ods. 2 písm. j) aj po uplatnení práv podľa § 56 ods. 2 ZEK v spojení s relevantnými normami zákona č. 595/2003 Z. z. budú znášať neprimeranú záťaž, lebo povinné osoby odpisovaním získajú späť relatívne malú časť vlastných nákladov, ale aj tá sa im v plnom rozsahu vráti až po uplynutí štyroch rokov vymedzených zákonom o dani z príjmov na dobu odpisovania“.

6. Vláda sa vo svojom doplňujúcom stanovisku vyjadrila priamo k jednotlivým námietkam navrhovateľa.

6.1 K námietke nesúladu § 13 ods. 2 písm. j) a § 56 ods. 2 ZEK s čl. 2 ods. 2 ústavy

Národná rada prijatím zákona č. 610/2003 Z. z. obsahujúceho ustanovenie § 13 ods. 2 písm. j) a § 56 ods. 2 neprekročila rámec daný ústavou. Jednotlivé ustanovenia ústavy je nevyhnutné vykladať vo vzájomnej súvislosti. Túto skutočnosť konštatoval aj ústavný súd v uznesení sp. zn. II. ÚS 128/95, v ktorom sa uvádza: „Ústava Slovenskej republiky predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločenský vzťah upravuje jedinou normou Ústavy Slovenskej republiky.“ V súvislosti s prijatím uvedených ustanovení ZEK je čl. 20 ústavy nevyhnutne potrebné aplikovať v súvislosti s čl. 13 a čl. 35 ústavy. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy má každý právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Ustanovenie čl. 20 ústavy preto nemožno interpretovať a aplikovať nezávisle od čl. 35 ods. 2 ústavy: „Zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností“. Zákonodarca teda ústavne zakotvil možnosť zákonného obmedzenia základného práva podnikať. Podľa nálezu ústavného súdu (PL. ÚS 15/98): „Podnikanie sa môže uskutočňovať len v súlade s podmienkami ustanovenými zákonom. Porušenie zákonom ustanovených podmienok je formou zneužitia podnikania, na ktorú sa ústavou zaručená ochrana nevzťahuje.“ Z uvedeného vyplýva skutočnosť, že navrhovateľ sa nemôže domáhať ochrany práva vlastniť majetok z dôvodu, že toto právo je obmedzené na základe aplikácie iného ustanovenia ústavy.

Podľa § 12 ZEK možno poskytovať siete, služby alebo siete a služby len na základe všeobecného povolenia. Všeobecné povolenie určuje práva a podmienky na

poskytovanie sietí, služieb a na prevádzkovanie rádiových zariadení, ktoré možno uplatňovať na všetky alebo niektoré z nich. Podmienky obsiahnuté vo všeobecnom povolení sa môžu týkať len tých povinností, ktoré sú upravené v § 13 ods. 2 ZEK. Jednou z týchto povinností je aj povinnosť zabezpečiť zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach pre orgán štátu alebo orgán činný v trestnom konaní a jeho pripojenie do siete na náklady podniku. Porušenie tejto zákonom ustanovenej podmienky podnikania by mohlo byť formou zneužitia podnikania tak, ako to konštatoval ústavný súd v uvedenom náleze. Ustanovenie § 13 ods. 2 písm. j) ZEK je zákonnou podmienkou výkonu podnikania, ktorej prijatie zákonom o elektronických komunikáciách je v súlade s čl. 35 ods. 2 ústavy. Vychádzajúc z uvedených skutočností podľa názoru ministerstva spravodlivosti národná rada prijatím uvedeného ustanovenia objektívne nemohla prijať ustanovenie, ktoré je v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy, pretože uvedené ustanovenia sú v súlade s čl. 35 ods. 2 ústavy.

Ochrana poskytovaná právu vlastniť majetok podľa ministerstva spravodlivosti nie je a ani nemôže byť v rozpore s ochranou poskytovanou právu uvedenému v čl. 35 ústavy. Keďže jednotlivé ustanovenia ústavy je potrebné aplikovať vo vzájomnej súvislosti, je nesporné, že národná rada prijatím namietaných ustanovení ZEK postupovala v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy. Inak povedané, národná rada prijatím namietaných ustanovení neprekročila rámec daný ústavou.

6.2 K námietke nesúladu § 13 ods. 2 písm. j) a § 56 ods. 2 ZEK s čl. 13 ods. 4 ústavy

Vláda vyjadrila aj presvedčenie, že národná rada schválením § 13 ods. 2 písm. j) a § 56 ods. 2 ZEK postupovala v súlade s čl. 13 ods. 4 ústavy. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy sa pri obmedzovaní základných práv a slobôd musí dbať na ich podstatu a zmysel. Druhá veta uvedeného ustanovenia zakotvuje, že takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Slobodu práva podnikať možno preto obmedziť v takej miere, v akej to rozumná úvaha o všeobecnom prospechu pripúšťa za účelné. Ochrana základných práv sa preto obmedzuje na odmietnutie protiústavných, nadmerne zaťažujúcich úprav (PL. ÚS 37/99). Povinnosť uložená ustanovením § 13 ods. 4 písm. j) ZEK však nie je obmedzením vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy, ale zákonnou podmienkou na výkon určitej činnosti (práva podnikať, resp. uskutočňovať podnikateľskú činnosť) podľa čl. 35 ods. 2 ústavy. Z uvedeného vyplýva skutočnosť, že namietané ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách sú v súlade s ústavou. Podľa § 12 ods. 1 ZEK možno poskytovať siete, služby alebo siete a služby len na základe všeobecného povolenia. Podľa § 13 ods. 1 ZEK všeobecné povolenie určuje práva a podmienky na poskytovanie sietí, služieb a prevádzkovanie rádiových zariadení, ktoré možno uplatňovať na všetky alebo na niektoré z nich. Podľa § 13 ods. 2 písm. j) ZEK sa podmienky vo všeobecnom povolení môžu týkať zabezpečenia zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach pre orgán štátu alebo pre orgán činný v trestnom konaní a jeho pripojenie do siete na náklady podniku. Uvedené ustanovenia ZEK teda predstavujú zákonnú podmienku výkonu určitej činnosti, de facto obmedzenie základného práva upraveného v čl. 35 ústavy, a to práva podnikať. Na základe uvedených skutočností ministerstvo spravodlivosti považuje túto námietku navrhovateľa za zmätočnú a zavádzajúcu.

6.3 K námietke nesúladu § 13 ods. 2 písm. j) a § 56 ods. 2 ZEK s čl. 20 ods. 4 ústavy

Vláda zastáva právny názor, že čl. 20 ústavy je nevyhnutne potrebné vykladať v spojitosti s čl. 13 a čl. 35 ústavy. Poukázala na to, že uvedenú skutočnosť konštatoval aj ústavný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. II. ÚS 128/95–„Ústava Slovenskej republiky predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločenský vzťah upravuje jedinou normou Ústavy Slovenskej republiky.“ Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy možno medze základných práv a slobôd upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Uvedený odsek čl. 13 ústavy teda určuje záväznú právnu normu, v ktorej možno za ústavou ustanovených podmienok upraviť medze základných práv a slobôd. Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Podľa čl. 35 ods. 2 ústavy zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností. Podľa uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 3/95 „Článok 13 Ústavy Slovenskej republiky smeruje jedine voči tým zákonným obmedzeniam základných práv a slobôd, ktoré sa predpokladajú v texte príslušných článkov ústavy. Nie je preto možné formou zákonnej úpravy obmedziť základné právo alebo slobodu, kde úloha zákona je príslušným článkom ústavy výslovne formulovaná inak, a už vôbec nie vydať zákon obmedzujúci základné právo alebo slobodu, hoci zákonodarca vydanie zákona priamo v texte príslušného článku ústavy nepredpokladá.“. Zákonodarca prijatím čl. 35 ods. 2 ústavy predpokladal možnosť zákonného obmedzenia základného práva upraveného v čl. 35 ods. 1 ústavy. Zákon č. 610/2003 Z. z. v súlade s ústavou upravuje podmienky poskytovania elektronických komunikačných služieb vrátane práv a povinností poskytovateľov sietí, služieb alebo sietí a služieb. Na základe uţ uvedeného je teda v súlade s ústavou, ak zákon upravuje podmienky poskytovania elektronických komunikačných služieb aj tak, že ustanovuje spôsob, ako má ten, kto podniká, nakladať s majetkom slúžiacim na podnikanie alebo súvisiacim s podnikaním. Jednou z týchto podmienok je podmienka upravená v § 13 ods. 2 písm. j) ZEK, na základe ktorej sú poskytovatelia sietí, služieb alebo sietí a služieb povinní zabezpečiť zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach pre orgán štátu alebo orgán činný v trestnom konaní a jeho pripojenie do siete na náklady podniku.

Ustanovenie § 13 ods. 2 písm. j) zákona o elektronických komunikáciách nebráni poskytovateľovi sietí, služieb alebo sietí a služieb nakladať so zariadením na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach na účel, na ktorý bol nadobudnutý. Týmto účelom je povinnosť takéto zariadenie zabezpečiť a poskytnutím do užívania na to oprávneným štátnym orgánom a orgánom činným v trestnom konaní umožniť odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach. V tomto rozsahu môžu poskytovatelia sietí, služieb alebo sietí a služieb nakladať s týmto majetkom.

Ustanovením podmienky upravenej v § 13 ods. 2 písm. j) ZEK nedochádza k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva poskytovateľa sietí, služieb alebo sietí a služieb. Právo slobodne nakladať s majetkom, s ktorým sa podniká alebo súvisí s podnikaním, je nevyhnutné vykladať spolu s právom na podnikanie. Poskytovatelia sietí, služieb alebo sietí a služieb sú oprávnení nakladať s majetkom slúžiacim na podnikanie alebo súvisiacim s podnikaním len takým spôsobom a v takom rozsahu, v

akom to určujú zákony. Obdobnou právnou úpravou, akou je ustanovenie § 13 ods. 2 písm. j) ZEK, je aj ustanovenie § 4 zákona č. 118/1996 Z. z. o ochrane vkladov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane vkladov“). Podľa ods. 1 citovaného ustanovenia zákona o ochrane vkladov sú banky, ktoré prijímajú vklady od fyzických osôb, povinné zúčastniť sa na ochrane vkladov a platiť príspevky na tento účel do fondu. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia sa táto povinnosť za podmienok uvedených v citovanom zákone vzťahuje aj na pobočky zahraničných bánk. Uvedené ustanovenie zákona o ochrane vkladov je taktiež nevyhnutné vykladať v spojení s čl. 35 ústavy, pretože ide o zákonné obmedzenie práva podnikať, a nie o zákonné obmedzenie práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 4 ústavy. V právnom poriadku Slovenskej republiky možno nájsť aj ďalšie obdobné právne úpravy, ktoré umožňujú fyzickým osobám a právnickým osobám podnikať, len ak podnikateľ disponuje zákonom ustanovenými zariadeniami alebo technológiou, pričom mu tieto priamo neslúžia na podnikanie a dosahovanie zisku. Vlastníctvo týchto zariadení alebo technológie je však nevyhnutné z dôvodu verejného záujmu, napríklad z dôvodu ochrany zdravia a zabezpečenia hygieny v reštauračných zariadeniach.

Navrhovateľom uvádzaný čl. 20 ods. 1 ústavy zabezpečuje každému rovnaké zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať majetok do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené buď priamo v ústave, alebo v ďalších zákonoch. Z uvedenej formulácie však podľa ministerstva spravodlivosti nemožno odvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva bez ohľadu na dodržanie zákonných podmienok, ktoré sú pre tento účel upravené ústavou alebo zákonmi. Podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 128/95 čl. 20 ods. 1 ústavy zabezpečuje každému rovnaké zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo ďalších zákonoch. Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy nemožno však vyvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi. Podľa § 12 ods. 1 ZEK poskytovať siete, služby alebo siete a služby možno len na základe všeobecného povolenia. Uvedené povolenie určuje práva a podmienky na poskytovanie sietí a služieb. Poskytovatelia sietí, služieb alebo sietí a služieb nadobúdajú k zariadeniu na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach vlastnícke právo.

Vláda poukázala tiež na to, že podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 36/95 všeobecné ustanovenia týkajúce sa obsahu vlastníckeho práva, rovnakých práv a povinností, ako aj ochrany vlastníkov môžu byť (a v určitom rozsahu aj sú) modifikované inými zákonmi, čo je v súlade s ústavnou zásadou „o rovnakom zákonnom obsahu a ochrane vlastníckeho práva všetkých vlastníkov“. Takéto modifikácie obsahu vlastníckeho práva vyplývajúce priamo zo zákonov sú označované ako pojmové obmedzenia vlastníckeho práva. Musí však ísť o modifikácie obsahu vlastníckeho práva na základe zákona, aby bola rešpektovaná požiadavka „rovnakého zákonného obsahu a ochrany vlastníckeho práva“. Za jedno z takýchto pojmových obmedzení vlastníckeho práva možno považovať aj opatrenia smerujúce proti používaniu informačno-technických prostriedkov upravené v § 2 ods. 2 a 6 zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane

pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 166/2003 Z. z.“). Táto úprava však rešpektuje požiadavku rovnakého zákonného obsahu vlastníckeho práva všetkých vlastníkov, ktorých sa týka, pretože sa ex nunc vzťahuje na vopred neznámy počet vlastníkov informačno-technických prostriedkov. V prípade vzniku konkrétnej situácie, ktorou je v prípade poskytovateľa sietí, služieb alebo sietí a služieb nadobudnutie vlastníctva informačno-technického prostriedku, ktorým zariadenie podľa § 13 ods. 2 písm. j) ZEK nesporne je, sa zákonný obsah vlastníckeho práva určuje aj zákonom č. 166/2003 Z. z., t. j. nemožnosťou používať informačno-technický prostriedok orgánmi územnej samosprávy, súkromnými bezpečnostnými službami ani inými fyzickými osobami alebo právnickými osobami, okrem taxatívne určených štátnych orgánov, ktoré nemôžu informačno-technický prostriedok používať nad rozsah ustanovený osobitnými predpismi (napr. § 36 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov). Takéto zákonné obmedzenie vlastníckeho práva k zariadeniu podľa § 13 ods. 2 písm. j) ZEK je v súlade s čl. 13 ústavy, ktorý zakotvuje možnosť zákonom upraviť medze základných práv a slobôd vrátane práva vlastniť majetok.

Podľa § 123 Občianskeho zákonníka vlastník realizuje oprávnenia tvoriace obsah vlastníckeho práva len v medziach zákona, pričom tieto medze sa môžu vzťahovať na všetky čiastkové práva vlastníckeho práva (držať, užívať, požívať plody a úžitky, nakladať) alebo len na niektoré z nich. Zákonný obsah vlastníckeho práva poskytovateľa sietí, služieb alebo sietí a služieb k zariadeniu podľa § 13 ods. 2 písm. j) ZEK je v súlade s čl. 13 ods. 3 ústavy a zákonom č. 166/2003 Z. z. V medziach týchto zákonov je poskytovateľ sietí, služieb alebo sietí a služieb oprávnený takéto zariadenie držať a nakladať s ním, nie je však oprávnený užívať ho a požívať jeho plody a úžitky. Podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 30/95 z čl. 20 ods. 1 ústavy vyplýva aj taký záver, že vlastníkovi sa poskytuje ochrana jeho vlastníckeho práva k veci, ktorú nadobudol v súlade s podmienkami upravenými v príslušných všeobecne záväzných právnych predpisoch. Z uvedeného vyplýva, že poskytovateľ sietí, služieb alebo sietí a služieb sa nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva vo väčšom rozsahu, než aký mu poskytovali všeobecne záväzné právne predpisy. Poskytovateľ sietí, služieb alebo sietí a služieb nadobudol vlastníctvo k zariadeniu na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach za podmienok ustanovených najmä ZEK a zákonom č. 166/2003 Z. z. Medzi takéto podmienky je zaradená nemožnosť používať takéto zariadenie poskytovateľom sietí, služieb alebo sietí a služieb a používanie takého zariadenia oprávneným orgánom štátu alebo orgánom činným v trestnom konaní.

Ďalšie zákonné obmedzenia poskytovateľa sietí, služieb alebo sietí a služieb vyplývajú aj zo zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 215/2004 Z. z.“) a z Trestného poriadku. Podľa § 115 ods. 3 poslednej vety Trestného poriadku odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky je v trestnom konaní na základe písomného príkazu sudcu oprávnený vykonávať príslušný útvar Policajného zboru. Trestný poriadok účinný do 31. decembra 2005 v § 88 ods. 3 ustanovoval v predposlednej vete povinnosť nakladať s príkazom na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností ako s utajovanou skutočnosťou. Trestný poriadok účinný
12.7.2011

Tlačiť Pošli známemu Pridať komentár

Diskusia (0)

Meno

Text

Opíšte kód na obrázku: